ZRKADLENIE

10.05.2018

Okrem iniciatívy, správnych krokov a vlastných nápadov, ktoré do vzťahu vkladáme, existuje ešte jedna vec, ktorú môžeme pre vzťah vedome urobiť. Je to zrkadlenie. Zrkadlenie je spôsob správania, vedomý aj podvedomý, ktorý robíme s cieľom získať si dôveru a city partnera. 

Keďže pri tom robíme vedome kroky, ktorými sa snažíme ovplyvniť pocity a podvedomie nášho nádejného partnera, môže to byť považované za tak trochu manipulatívnu techniku. Existuje však pár zásad, ktoré keď dodržíme, nemusíme mať kvôli tomu výčitky svedomia. Prvou zásadou je, že to robíme naozaj s cieľom vzájomného zblíženia. Nie preto, aby sme si získali city druhého a potom ho využili. Druhou zásadou je úprimnosť. Nepovieme o sebe niečo, čo nie je pravda, len aby sme dobre zapôsobili. Nedáme sľub, ktorý nie sme schopní dodržať. Nebudeme robiť veci, s ktorými nie sme vnútorne stotožnení, aj keď sa druhému páčia.

Čo to teda zrkadlenie je? Je to jednoducho kopírovanie správania nášho partnera. Môže to prebiehať veľa rozličnými spôsobmi. Ak si napríklad všimneme, že si náš partner rád oblieka zelenú farbu, oblečieme si aj my niečo zelené. Ak náš partner rád chodí do kina, pôjdeme s ním do kina. Ak náš partner zanietene rozpráva o psoch, porozprávame aj my naše príhody z detstva so psami.

Prečo to funguje? Ľudia od pradávna dôverujú ľudom, ktorí sú im podobní. Príslušníci toho istého kmeňa v praveku mali na sebe znaky, ktorými sa ľahko identifikovali. Rovnošata ako znak príslušnosti k tomu istému spoločenstvu pretrvala dodnes. Nejde však len o vonkajšie či fyzické znaky. Ľudia, ktorí majú s nami v niečom spoločné názory, či povahu, sú nám sympatickejší. Vieme, že s nimi zdieľame v niečom podobný osud. Ľuďom, ktorí sú nám podobní, podvedome dôverujeme a dôvera je základ pre budovanie vzťahu a získanie pocitov náklonnosti a lásky. Navyše ak niekoho zrkadlíme, nie sme sebeckí. Nedávame do popredia vlastné ja. Naopak, musíme si druhého všímať a počúvať, čo je pre vzťah tiež vzácna vlastnosť.

Tu by sa dalo povedať, a prečo sa potom hovorí: "protiklady sa priťahujú"? Na to existujú dve vysvetlenia. Prvým je, že niekedy sa naozaj protiklady priťahujú. Aj v tom prípade však asi nič nespustí väčšiu lavínu citov, ako neskoršie zistenie, že s týmto naším protikladom máme tak veľa spoločného. Zrkadlenie funguje aj pri partneroch, ktorí sa na začiatku vnímajú ako protiklady.

Druhé vysvetlenie súvisí s tým, čo už bolo povedané. Priťahujú nás ľudia, ktorí sú náš typ, tí, ktorí zdieľajú kvality našich rodičov. Náš partner sa môže od nás dosť líšiť, ak sa však podobá na nášho rodiča, páči sa nám. Podvedome dôverujeme a sme priťahovaní nielen ľuďmi, ktorí sú nám podobní, ale aj ľuďmi, ktorí sú podobní našim rodičom. Je tu teda ďalšia možnosť ako si získať náklonnosť partnera. Nemusíme zrkadliť len jeho. Ak máme o ňom a jeho rodine dostatočné informácie, môžeme zrkadliť jeho rodiča, (otca dievčaťa, resp. mamu chlapca.)

Príkladom zrkadlenia môže byť situácia, že je chlapec s dievčaťom na rande. Dievča s radosťou opisuje svoje zážitky z dovolenky v Chorvátsku. Chlapec má na to niekoľko možností ako reagovať. Prvou je, že sa bude so záujmom pýtať a nechá dievča rozprávať. Druhou je, že povie, že aj on bol na viacerých dovolenkách, ale on zažil svoje najlepšie príhody v Grécku. Myslím však, že najlepšou reakciou je, ak povie: "Aj ja som bol v Chorvátsku". (Ak je to pravda, samozrejme.) A potom sa pokúsi spomenúť si na svoje zážitky z Chorvátska. Spolu s dievčaťom možno zistia, že jedli tie isté miestne špeciality, boli tam v rovnakom ročnom období, alebo mali rovnaký profil pláže. Rozhovor sa rozvinie, zároveň obaja zistia, že majú niečo spoločné a zblížia sa. Možno tiež preberú hlbšie témy, ktoré s dovolenkou súvisia a ku ktorým by sa nedostali, ak by sa nezačali rozprávať o tom, čo zažili obaja.

Keď som chodil na rande v neskoršom veku (po tridsiatke), mal som už veľa príhod, zážitkov a skúseností zo života. Mal som často na výber, čo povedať a akým spôsobom viesť rozhovor. Myslím však, že najviac posunulo rozhovor to, ak som na nejakú tému, o ktorej žena rozprávala, mohol povedať: "Aj ja." "Aj ja som to tak zažil." "Aj ja si to myslím." (Ak to bola pravda, samozrejme, na zásadu úprimnosti treba vždy myslieť.) Rozhovor sa zvyčajne pri tej téme rozvinul a posunul k hlbším témam.

Ak bola iniciatíva na mojej strane a ja som mal určiť novú tému, zvyčajne som nejakú povedal a pritom zisťoval, či má žena k nej čo povedať, alebo nie. Ak nie, ďalej som ju nerozvíjal, ale radšej som začal ďalšiu, a tak pokračoval, až kým sa nenašla nejaká spoločná téma.

Možno toto môže byť pre niekoho odpoveď na otázku, prečo napriek tomu, že na rande veľa rozprával a nebola vôbec nuda, už to ďalej nepokračovalo. Proste nenašiel spoločnú tému so svojou partnerkou, partnerom.

Zároveň takýto spôsob zrkadlenia už nie je len technikou (už vôbec nie manipulatívnou), ale je to prirodzená ľudská snaha, nájsť s partnerom niečo spoločné a rozvinúť to.

Táto snaha sa nekončí ani po randení, ani potom, čo vzťah začne byť vážny, či prejde do manželstva. Snaha o to nájsť spoločné veci s partnerom a rozvíjať ich je v podstate celoživotná.

Zároveň sa zrkadlenie neskôr neobmedzuje len na kopírovanie vonkajších znakov, alebo spoločnými témami na rozhovor. V neskorších fázach vzťahu sa zrkadlia väčšie a vážnejšie veci. Keď som stretol svoju ženu, mal som všestranné záujmy. Mal som rád šport, kino, knihy, výlety. Ona mala rada kino a výlety. A tak som sa prispôsobil a chodili sme spolu do kina a na výlety. Šport a knihy išli do úzadia.